Jagjit Singh je známy ako najúspešnejší ghazalový spevák všetkých čias, ktorý dosiahol ohlas u kritikov aj komerčný úspech a ktorého oduševnený hlas sa dotkol miliónov sŕdc.
Hlas speváka Jagjita Singha zhypnotizoval milióny ľudí v Indii po celom svete. Jeho fanúšikovia sú blázni do jeho fascinujúcich ghazalov – jednej z najrozšírenejších a najpopulárnejších poetických foriem, najmä na Blízkom východe a v južnej Ázii. Jagjit Singh ovládol umenie vyjadrovať bolesť a smútok prostredníctvom melodicky krásne napísaných piesní.
Cesta tohto muža z Jagmohanu do Jagjitu nebola jednoduchá. Jagmohanov otec Amir Chand sa narodil v hinduistickej rodine, ale prijal sikhizmus a teraz sa volal Sardar Amar Singh. Jeho podmienky boli hrozné, keďže bol chudobný a musel cez deň pracovať. Venoval sa však nočnému štúdiu a dostal vládnu prácu, kde bol prvýkrát vyslaný do Bikaner v Rádžastháne. Jedného pekného dňa, keď cestoval z Bikaneru do svojho rodného mesta Srí GanganagarVo vlaku stretol krásnu sikhskú dievčinu menom Bachchan Kaur a keď sa ich rozhovor začal, nikdy sa neskončil, pretože sa obaja vzali. Mali 11 detí, z ktorých prežili iba štyri, z ktorých Jagmohan sa narodil v roku 1941 na Srí Ganganagare.
Po získaní nezávislosti Indie v roku 1947 to bolo pre národ veľmi ťažké obdobie, pretože sa začínal stavať na vlastné nohy a každý človek bojoval o jedlo a pracovné prostriedky. V takých ťažkých časoch nebolo takmer žiadne miesto pre umelecké formy, ako je hudba. Ale ako príbeh pokračuje, medzi tým všetkým sa nádejný mladý muž odvážil vyjsť z ulíc Sri Ganganagar v Radžastáne v severnej Indii.
Jedného konkrétneho dňa ho Jagmohanov otec vzal k svojmu náboženskému guruovi, ktorý mu predpovedal a poradil, že ak si Jagmohan zmení meno, jedného dňa získa nad celým týmto svetom pomocou nejakej špeciálnej zručnosti. Od toho dňa sa z Jagmohanu stal Jagjit. V tých časoch nebola elektrina a Jagjit sa po súmraku učil pod petrolejovou lampou, hoci do štúdia veľmi neholdoval. Jagjit mal nesmiernu lásku a vášeň pre spev už od útleho veku a prvá pieseň, ktorú spieval, bola ešte počas štúdia v škole Khalsa a neskôr v roku 1955 spieval pre veľké skladatelia. Od mladosti tiež spieval Gurbani (náboženské hymny) v Gurudwaras – posvätnom mieste Sikhov.
Neskôr sa Jagjit presťahoval do Jalandharu v Pandžábu v severnej Indii na vyššie štúdium, kde ukončil bakalársky titul na vysokej škole DAV. Počas svojich vysokoškolských dní spieval veľa piesní av roku 1962 spieval pieseň pred Dr Rajendrom Prasadom, prvým prezidentom Indie, počas oslavy výročného dňa vysokej školy. Jeho otec si vždy želal, aby Jagjit študoval tvrdšie a stal sa inžinierom alebo byrokratickým úradom považovaným za veľmi slušnú prácu vo vláde, takže aby splnil otcove želania, Jagjit cestoval na Kurukshetru v Haryane, aby tam získal magisterský titul z histórie.
Počas postgraduálnych dní Jagjit cestoval do Shimly v Himáčalpradéši, aby spieval pre konkrétnu príležitosť a náhodne sa stretol s Om Prakashom, ktorý bol slávnym hercom v indickom filmovom priemysle. Om Prakash bol tak ohromený Jagjitovým spevom, že okamžite požiadal Jagjita, aby prišiel do Bombaja, domova indického filmového a hudobného priemyslu. Jagjit okamžite súhlasil a presťahoval sa do Bombaja, kde spočiatku prežil robením príležitostných prác, potom začal zarábať nejaké peniaze skladaním reklamných džinglov a živým vystúpením na svadobných akciách.
Nanešťastie to pre Jagjita nebola veľmi príjemná cesta, pretože nemohol nič dosiahnuť a zostal bez peňazí, aby čo i len prežil v Bombaji, a tak zamieril späť domov a cestoval skrytý vo vlakovom záchode. Táto skúsenosť však Jagjita nezabila a v roku 1965 sa rozhodol, že svoj život strávi s hudbou, a tak sa opäť presťahoval do Bombaja. Jeden z Jagjitových najbližších priateľov menom Haridaman Singh Bhogal zariadil Jagjitovi peniaze na cestu do Bombaja a tiež posielal peniaze, aby mu pomohol prežiť vo veľkom meste. Jagjit dostal finančnú pomoc od svojho štedrého priateľa, ale počas svojich ťažkých dní čelil mnohým ťažkostiam.
Jagjit sa nakoniec naučil klasickú hudbu od slávnych spevákov tej doby – Mohammeda Rafiho, KL Sehgala a Laty Mangeshkar. Neskôr jeho záujem o profesionálnu kariéru v hudbe pokročil ďalej a rozhodol sa získať formátové školenie v klasickej hudbe u skúsených Ustad Jamal Khan a Pandit Chagan Lal Sharma ji. Je zaujímavé, že počas svojich ťažkých dní v Bombaji mal dokonca malé herecké vystúpenie vo filme filmového režiséra Subhasha Ghaia 'Amar' ako priateľ hlavného protagonistu.
Jagjitova rodina si vôbec neuvedomovala, že je v Bombaji, pretože počas prázdnin na vysokej škole chodieval domov. Keď dlho nenavštívil domov, jeho otec požiadal Jagjitovho brata, aby hľadal informácie od Jagjitových priateľov o jeho pobyte. Hoci jeden z jeho priateľov informoval Jagjitovho brata, že Jagjit ukončil štúdium a presťahoval sa do Bombaja, jeho brat sa rozhodol o tom mlčať. Asi po mesiaci napísal sám Jagjit svojej rodine list, v ktorom im povedal celú pravdu a že tiež prestal nosiť svoj turban, pretože mal pocit, že hudobný priemysel nemusí akceptovať sikhského speváka. Jeho otec bol zúrivý, že to vedel a od toho dňa sa prestal s Jagjitom rozprávať.
Počas svojho pobytu v Bombaji dostal Jagjit šancu spolupracovať so spoločnosťou HMV, veľkou hudobnou spoločnosťou tej doby a jeho prvé EP (extended play) sa stalo veľmi populárnym. Následne sa stretol s Chitrou Duttou, Bengálkou, keď spieval duetovú reklamnú znelku a prekvapivo sa Chitre najprv nepáčil Jagjitov hlas. Chitra bola v tom čase vydatá a mala dcéru, no v roku 1968 sa rozviedla a Jagjit a Chitra sa zosobášili v roku 1971. Pre Jagjita Singha to bol slávny rok a on a Chitra boli označovaní ako „pár Ghazal“. Čoskoro boli požehnaní synom, ktorému dali meno Vivek.
V tomto roku mal Jagjit super hitový hudobný album s názvom 'Super 7'. Jeho najdôležitejším a legendárnym albumom bol 'The Unforgettables' s použitím refrénu a elektronických nástrojov, čo mu dalo HMV, po ktorom sa cez noc stal hviezdou a toto bol skutočne jeho prvý veľký úspech. 'The Unforgettables' bol vysoko predávaný album v čase, keď neexistoval trh pre iné albumy ako filmy. V roku 80,000 dostal šek na 1977 XNUMX INR, čo bola vtedy veľmi veľká suma. Keď videl Jagjita dosiahnuť úspech, jeho otec sa s ním znova začal rozprávať.
Jagjitov druhý album 'Birha Da Sultan' vyšiel v roku 1978 a väčšina jeho piesní bola úspešná. Následne Jagjit a Chitra vydali spolu šestnásť albumov. Stal sa prvým indickým hudobníkom, ktorý nahral čisto digitálny CD album „Beyond Time“ v roku 1987 nahraný na zahraničných brehoch mimo Indie, uprostred tejto úspešnej série Jagjit a Chitra utrpeli zničujúcu osobnú tragédiu. Ich syn Vivek zomrel pri dopravnej nehode vo veku 18 rokov. Po tejto bolestivej tragédii v roku 1990 sa Chitra a Jagjit vzdali spevu.
Jagjit sa vrátil k spevu v roku 1992 a dal svoj hlas mnohým básnikom. Produkoval niekoľko albumov so spisovateľom Gulzarom a zložil melódie pre televíznu drámu „Mirza Ghalib“, ktorú napísal Gulzar. Jagjit tiež prepožičal svoj hlas skladbám 'Geeta Shloko' a 'Shree Ram Charit Manas' a takéto hymny, keď ich recitoval Jagjit Singh, dali poslucháčom nebeský pocit. Niektoré z najlepších diel Jagjita prišli po tom, čo stratil syna, pretože sa zdalo, že to má obohacujúci účinok na jeho srdce. V Indii ľudia poznali klasickú hudbu, ale spôsob, akým sa Jagjitov hlas spája s obyčajným človekom, je úžasný. Hoci spieval takým oduševneným hlasom, bol to veľmi priateľský a žoviálny človek. Miloval bicyklovanie, pretože mu to pripomenulo túto mladosť.
Ľudia všetkých vekových skupín obdivujú nielen spev Jagjita Singha, ale aj oduševnené texty a ghazalové skladby. Jagjit robil nádhernú poéziu a vzdal hold každému skladateľovi v jeho osobitom štýle. Vždy veľmi podporoval svojich kolegov, s ktorými mal vždy priateľské vzťahy. V roku 1998 utrpel veľký infarkt, po ktorom mu lekár navrhol podstúpiť operáciu bypassu, s ktorou nesúhlasil. Namiesto toho sa rozhodol navštíviť svojho priateľa v Dehradune v Uttrakhande, ktorý bol špecialistom na ajurvédu a Jagjit plne veril v jeho liečbu. Po mesiaci pokračoval vo svojej práci.
Jagjit Singh je jediným indickým spevákom a skladateľom, ktorý produkoval dva albumy pre bývalého indického premiéra Atala Bihariho Vajpayeeho, ktorý je sám básnikom – Nayi Disha a Samvedna. V roku 2003 dostal Padmabhushan, tretie najvyššie civilné vyznamenanie v krajine za prínos k spevu. V roku 2006 získal ocenenie učiteľov za celoživotné dielo. Žiaľ, ďalšia tragédia sa odohrala v roku 2009, keď zomrela dcéra Jagjita a Chitra a opäť sa utopili v smútku.
V roku 2011, po dovŕšení 70 rokov, sa Jagjit rozhodol urobiť „koncert 70“, na ktorom predstavil pieseň na pamiatku svojho syna s názvom „Chitti Na Koi Sandes, Jaane Who Kaunsa Desh, Jahan Tum Chale Gaye“ preložené ako „žiadny list alebo správa, neviem, ktoré je to miesto, kam ste išli“. V septembri 2011 Jagjit Singh utrpel krvácanie do mozgu a po tom, čo bol 18 dní v kóme, zomrel 10. októbra 2011. Tento muž vzal ghazalov medzi obyčajného človeka a zožal obrovský úspech, pretože mnohé z jeho skladieb sa považujú za klasiku. Určite je najobľúbenejší ghazal spevák všetkých čias. Jeho piesne „Jhuki Jhuki Si Nazar“ a „Tum Jo Itna Muskra Rahe Ho“ z hindského filmu Arth vyjadrili nadčasovú ódu na pocity lásky a vášne a tichého obdivu. Jeho piesne ako „Hosh Walon Ko Kya Khabar Kya“ a „Hothon Se Chhu Lo Tum“ vyjadrovali smútok, túžbu, bolesť z odlúčenia a jednostrannú lásku. Jagjit Singh po sebe zanechal nádherné dedičstvo fascinujúcich skladieb, ktoré si budú milióny poslucháčov vážiť ešte dlho.
***
